Karel Dobrý: ČESKÝM LEVOM JE TOHTO ROKU ŽIVELNÝ POLOBOH

Barón Johann Salmon de Caus, tak znie meno Karla Dobrého vo filme Hastrman. Stvárňuje bytosť, ktorá úplne nie je ani človekom, ani zvieraťom. A hoci prenikavo cíti spaľujúcu vášeň a túžbu, nedokáže ju naplniť. Jeho údel je spečatený rodinným dedičstvom. Karel Dobrý stvárňuje hastrmana vynikajúco a vo veku päťdesiat rokov popri bohatých skúsenostiach v divadle a medzinárodných koprodukciách ide o jeho prvú hlavnú úlohu v českom filme.

Ako by ste opísali postavu hastrmana? Našli ste s ním nejakú spoločnú reč? A v čom ste naopak rozdielni?
Hastrman je živelný poloboh zvieraný spoločnosťou, v ktorej sa práve nachádza. To sme mali spoločné. A potom fascinácia živlami. Fascinujú ma rovnako ako jeho. Zvieracím pudom necháva na rozdiel od ľudí priechod. A k tomu žije pod vodou aj na súši ako taký obojživelník postihnutý ľudskými slabosťami, ktorým podlieha, čo nemá konca, pretože je svojím spôsobom nesmrteľný. Tú nesmrteľnosť mu nezávidím. Nechcem a nedokážem si niečo také ani predstaviť.

Máte rád vodu? Ako hastrman ste museli plávať medzi kaprami v rybníku…
Milujem vodu.

Vo filme je krásny záber, keď skáčete do vody zo skaly. Vraj to bol váš nápad. Aké nutkanie vás  motivovalo natočiť ďalšiu scénu pod vodou?
Chcel som ako chlapec na plavárni skočiť hlavičku do vody. Urobiť to s radosťou. Tušil som, že to bude pôsobiť organicky a veril som, že to posilní dôveru medzi hastrmanom a divákmi.

Dej filmu sa síce odohráva v 30. rokoch 19. storočia, ale jeho príbeh je nadčasový.
Príbeh dobre ilustruje ľudskú malosť, a to je poučné vždy. Dáva priechod utajovaným veciam v človeku, emóciám a ostychu, ale zároveň aj zločinu a všetkým nízkym veciam v nás. A ukazuje rôzne podoby lásky. Jeden Katynku miluje čistým citom, iný ju až chorobne uctieva a ďalší ju zbožšťuje. V postave hastrmana sa to všetko spája. Zamiluje sa čistou láskou, ale pulzuje v ňom žiadostivosť. Nie je to len vášeň, je to aj určitá chlipnosť. A potom ešte sebecká láska. Záleží na divákovi, s čím sa identifikuje.

Aké je stretnutie hastrmana s Katynkou?
Už preto, čo je medzi nimi dvoma, stojí za to poznať príbeh Miloša Urbana. Je tam všetko, na čo dokáže obyčajný smrteľník len pomyslieť, alebo radšej ani nepomyslieť a rovno zabudnúť. Nekonečná harmónia i hlboké rany. Potom je ale aspoň z čoho čerpať.

Film je mytologický, plný povier a rituálov. Je vám tento svet blízky?
Je mi vzdialene blízky. Asi tak ako návšteva kostola. Páči sa mi to, ale nechodievam tam. Každý rituál ma priťahuje. Obsahuje sústredenie, sú v ňom jasne dané kroky, je v ňom poriadok, ktorý je podmanivý. V tomto zmysle ma priťahujú najrôznejšie rituály, či už pohanské, kresťanské, židovské alebo arabské.

Ovplyvnil vás nejako fakt, že ste v detstve žili v Sýrii? Ako ste sa tam dostali a ako to na vás vtedy pôsobilo?
Ocitol som sa tam v starostlivosti u svojich starých rodičov, dedo tam bol ako stavbár na služobnej ceste. Býval som tam medzi svojím ôsmym a dvanástym rokom. V tom veku som bol veľmi otvorený, a preto sa domnievam, že ma to určite ovplyvnilo. Či už bezbrehosť Arabov, sýtosť všetkých farieb a vôní, vyprahnutá púšť, čarovné púštne miesta, archeologické náleziská alebo každý piatok cesta k moru. A hory. Chvíľu som lyžoval, potom zasa jazdil v člne. Uhranuli ma aj Libanon a Jordánsko. A Bejrút, tzv. Paríž Blízkeho východu, pre mňa ako „chlapca z Vysočian“ to bola bomba. Arabský svet som mal ako dieťa rád, dnes sa naň pozerám s obavami. A veľké zážitky z detstva mi nahrádzajú zvieratá.

Vráťme sa k rituálom. Máte nejaké?
Tie mám spojené práve so zvieratami, s koňmi. Robím klasické činnosti spojené so starostlivosťou o kone vrátane vykydania maštale. Hastrman má napríklad rituál brúsenia nechtov. Môj štyridsaťminútový rituál na pľaci tak spočíval v ich nasunutí, dať ich dole trvalo pol hodiny. S nechtami hastrmana som pri niektorých činnostiach potreboval aj asistenciu, v určitých chvíľach to bolo až komické. Ale zvykol som si na to. Na druhej strane, mohol som ich používať namiesto hrebeňa a dobre som sa poškrabal na hlave.

Hastrman okrem iného zachraňuje aj krajinu svojich predkov. Máte vy k nejakej krajine silný vzťah?
K južným Čechám, čo je dané mágiou rašelinísk. A potom čistým charakterom tamojších obyvateľov. Utekám tam z mesta. Centrum Prahy sa mi z pohľadu rezidenta Prahy 1 odcudzilo, veľa pôvodných obyvateľov sa odsťahovalo. V meste je to oveľa farebnejšie, ale na dedine sú vzťahy omnoho trvalejšie. Odpojil som sa načas od divadla, ale v rámci divadelnej obce to cítim tak, že sa ľudia dnes spoločne nestretávajú. Možno jednotlivé divadlá. Je to ťažké porovnávať, ale v súčasnosti je mi bližšie dedinské prostredie. Je založené na praktických veciach, vzájomnom dohovore a pomoci. A to aj napriek tomu, že si v podstate všetci vidia „do kuchyne“. S krajinou je to zasa na dedine smutnejšie. Vidím pole a všade akurát tak repka.

V Čechách patríte k ojedinelým hereckým prípadom. Počas celej vašej kariéry sa priebežne živíte ako herec v zahraničných filmových projektoch. Čo vás na to predurčilo?
Herecký typ, jazyková výbava a profesijná zdatnosť. Stretol som sa s najlepšími ľuďmi vo svojom odbore. Za všetkých môžem menovať napríklad amerického režiséra Briana De Palmu, v ktorého veľkofilme Mission: Impossible som si kedysi zahral.

A čomu dávate prednosť medzi divadlom a filmom?
Momentálne je mi milší film. V divadle som toho odohral veľa a bol som už vyčerpaný. Pri filmovaní je väčší pokoj. Človek má možnosť voľby medzi ostrými, v divadle sa herec musí z chýb dostať naživo. Je to vzrušujúce, ale zároveň aj stresujúce.