„Po ukrajinsky som sa učiť nemusel.“

Keď Tomáš Maštalír prijímal hlavnú úlohu temperamentného Adama Krajňáka, šéfa pašeráckej skupiny na hraniciach s Ukrajinou, vo filme Čiara, netušil, že film zaznamená taký úspech. Zabodoval hneď pri svojej svetovej premiére na vlaňajšom MFF Karlove Vary, odkiaľ si odniesol Krištáľový glóbus za réžiu, v šiestich kategóriách zvíťazil na udeľovaní domácich filmových cien Slnko v sieti, pokoril rebríček historicky najnavštevovanejších slovenských filmov v ére samostatnosti a ešte stále cestuje po svete. Niet sa čo čudovať, ukázal Slovensko inak, ako ho poznáme.

Čakali ste takúto odozvu?
– Veľmi sa teším zo všetkých úspechov Čiary, najmä z toho, koľko ľudí film videlo. Bolo to pre mňa prekvapením a spôsobovalo mi veľkú radosť, že bola divácky prijatá v takom počte. Všetkých nás to nesmierne potešilo a myslím si, že nikto z nás to nečakal.

Úspech sa nedá úplne predvídať, tak čo vás presvedčilo už na začiatku, aby ste do tohto projektu vstúpili?
– V prvom rade príbeh a postava, ktorú som mal hrať. Ide o príbeh, ktorý je na naše pomery celkom neštandardný a aj tým je zaujímavý.

Váš Adam Krajňák šéfuje pašerákom, pôsobí ako tvrdý muž, no je aj otcom rodiny a tieto svety sa ťažko spájajú. Ako ho vidíte vy?
– Napriek tomu, čo Adam robí, teda že sa živí nelegálnou činnosťou, snaží sa byť rovný chlap – v tom zmysle, že ak niečo sľúbi, tak jeho slovo platí. Je otcom rodiny, ktorú má na prvom mieste. Nechce jej ublížiť, čomu prispôsobuje aj svoje rozhodnutia. Má svoju hranicu a tú nechce prekročiť. Stále myslí na to, že je otec rodiny. Myslí na svoje tri dcéry, manželku i mamu, ktoré nechce zraniť. Ako rodinu tiež vníma svoju partiu, ktorú tvoria jeho kamaráti a známi. Stará sa o nich rovnako ako o svoju vlastnú rodinu. Cíti za nich zodpovednosť. Myslí na to, aby boli všetci v poriadku a všetko klapalo, ako má, hoci ide o nelegálnu činnosť. Kvôli rodine a zásadám napríklad odmieta pašovanie drog, do ktorého ho tlačia okolnosti. A dá sa povedať, že práve to mu spôsobí problémy.

Nakrúcali ste prevažne na východnom Slovensku a na Ukrajine. Bol toto prostredie pre vás v niečom špecifické a ako na vás zapôsobilo?
– Je evidentné, že ľuďom sa tam nežije ľahko. Život je tam úplne iný ako vo veľkých mestách, alebo vôbec v mestách. Je cítiť, že v  pohraničných mestách asi nie je práce nazvyš a ľudia tam skrátka žijú tak, ako vedia. V podstate tak žijú ľudia všade, ale myslím si, že práve v tejto oblasti je to o trochu náročnejšie. Mám však pocit, že hoci je tam život ťažší, na druhej strane je zároveň akoby jednoduchší. Ľudí tam zaujímajú skôr základné veci a sú ušetrení od malicherností, ktoré riešime vo veľkom meste. A majú tam krásnu prírodu, ten kraj je naozaj nádherný.

V niektorých scénach hovoríte po ukrajinsky. Museli ste sa tento jazyk naučiť? A dohovorili ste sa?
– Po ukrajinsky som sa nemusel učiť. Stačilo mi naučiť sa texty a vedieť, čo znamenajú. Samozrejme som však kvôli tomu mal niekoľko stretnutí s koučom, ktorý mi všetko vysvetlil. A keďže časť štábu bola z Ukrajiny, niektoré veci sme konzultovali priamo na pľaci. Radili sme sa, či sú niektoré výrazy dostatočne hovorové a či by ich chlapi typu Adama Krajňáka v bežnej konverzácii používali.

Slovenskí diváci vás poznajú najmä z divadla či zo seriálov. Bola pre vás príprava na hlavnú úlohu v celovečernom filme náročnejšia?
– Celovečerný film je niečo úplne iné ako divadlo aj ako televízne nakrúcanie. Môžem však povedať, že príprava je stále rovnaká. Líši sa len spôsob práce. Mojou úlohou je vždy divákovi priblížiť čo najdôveryhodnejšie nejakého človeka, čo k vám často prichádza rovnakými spôsobmi. Je to v podstate jednoduché: usilujete sa to spraviť čo najlepšie. Ak hovoríme konkrétne o  Čiare , príprava prebiehala od začiatku aj s producentkou a režisérom. Riešili sme, ako by to malo asi vyzerať a akým smerom by sme sa mali vydať.

Vo filme ste si aj zaspievali. Nezvykneme vás vidieť v takejto polohe. Bola to pre vás výzva?
– Keďže spievam tak ako väčšina ľudí, teda v aute a v sprche, musím priznať, že spievať verejne nie je práve moja komfortná zóna. Takže sme na tom trochu popracovali a pri nakrúcaní sme sa aj trošku pozabávali.

Zopakovali by ste si ešte takéto nakrúcanie? Ako naň spomínate?
– Celé to bolo veľmi zaujímavé a príjemné. Až bolo človeku ľúto, keď sme zistili, že je koniec a nie je čo točiť. Medzi najzaujímavejšie scény určite patrili tie, ktoré sa nakrúcali v lese alebo pod vodou. Nenapadá mi nič, na čo by som nespomínal rád. Bolo to poctivé nakrúcanie filmu, ktoré som si veľmi užíval. Spomínam na to naozaj rád.

V projekte Bažant Kinematograf sa bude Čiara premietať priamo pod holým nebom, čím projekt nadväzuje na tradíciu letných kín. Máte rád takéto predstavenia?
– Keď som ešte ako chlapec nemohol chodiť do amfiteátra, veľmi rýchlo som chcel zostarnúť, aby ma rodičia pustili, pretože v letnom kine je úplne iná atmosféra ako v kamennom. Keď už som dosiahol akurátny vek a rodičia mi to dovolili, využil som takmer každú projekciu a chodil som do amfiteátra po celé leto. Myslím si, že ľudia do letných kín chodievajú ani nie tak kvôli filmom, ale pre ten mimoriadny a hlavne iný zážitok, než aký poznajú z bežných kín.

S Tomášom Maštalírom sa zhovárala Simona Nôtová.