„Smejete sa a tečú vám pritom slzy.“

Eliška Balzerová patrí medzi najobsadzovanejšie české herečky. Hrala v množstve filmov i televíznych seriálov, úspešne dabuje a už dávno ju nevnímame len ako lekárku zo seriálu Nemocnica na okraji mesta, ktorý ju kedysi preslávil. Je držiteľkou ceny Český lev za najlepší ženský herecký výkon vo vedľajšej úlohe vo filme Ženy v pokušení (2010) Jiřího Vejdělka, s ktorým nakrútila aj zatiaľ svoj posledný film Otcova volga. V ňom stvárňuje postavu matky, ktorá skrýva viacero rodinných tajomstiev, no napriek tomu sa so svojou dcérou vydáva na dobrodružnú cestu za ich odhalením.

Čo ste si pomysleli ako prvé, keď ste dostali ponuku zahrať si vo filme Otcova volga a dočítali ste scenár?
– Že držím v rukách krásny a zaujímavý príbeh a že si veľmi prajem ten film natočiť. A tiež som mala radosť, že mi ho ponúka práve Jiří Vejdělek, s ktorým by som sa zasa po rokoch mohla stretnúť.

Keď sa matka s dcérou vyberú pátrať po rodinných tajomstvách, prináša to veľa prekvapivých odhalení. Prečo sa obe rozhodli vydať na túto cestu?
– Každá asi z  iného dôvodu. Dcéra skutočne zo zvedavosti, lebo chce odhaliť tajomstvo svojho otca, a matka, ktorá toto tajomstvo pozná, chce tomu odhaleniu zabrániť.

Vaša postava matky Evy je energická, plná života a ochotná podstúpiť aj riziká, ak sa majú zachovať dobré vzťahy. Stotožnili ste sa s ňou rýchlo? A čo ju podľa vás najviac charakterizuje?
– V každej postave hľadáte nejakú podobnosť so svojím životom. S Evou som sa spriatelila rýchlo. Najviac ju, aspoň pre mňa, charakterizuje zmysel pre humor. S takou náturou sa dá prekonať kadečo.

Koná v niektorých situáciách inak, ako by ste v skutočnosti reagovali vy?
– Už úvodná situácia, keď jej nečakane zomrie manžel, bola pre mňa nepredstaviteľná. Jej životaschopnosť a choroba jej dcéry jej dali silu rýchle sa s tým vyrovnať.

Film je veľmi láskavý a optimistický a ukazuje, že rodinné i priateľské vzťahy je aj napriek neľahkým situáciám možné udržiavať bez konfliktov. Funguje to tak aj v reálnom živote?
– Myslím, že áno. Povedala by som, že rodinné vzťahy je možné aj v zložitých situáciách udržiavať bez konfliktov. S  tými priateľskými je to ale občas ťažšie. Niekedy poviete niečo úprimne a otvorene, a je po priateľstve.

Filmu nechýba humor. Rovnako je asi dôležitý aj v živote…
– Ten je pre mňa najpodstatnejší. Žijem so svojím mužom už 46 rokov a keby sme nemali obaja zmysel pre humor, určite by sme to spolu tak dlho nevydržali.

Bola táto rola pre vás v niečom aj náročná alebo ste si ju užívali?
– Užívala som si hlavne to, že po prvýkrát v živote som mala celý mesiac čas len a len na nakrúcanie. Nič ma nevyrušovalo a  filmový štáb nám spravil také podmienky, aby sme si tú road movie skutočne mohli vychutnať a užiť.

Vo filme ste po celý čas na ceste. Zažili ste počas takejto netradičnej filmovačky niečo, čo vás prekvapilo?
– Prekvapilo ma hlavne to, že sme to všetci spolu bez akýchkoľvek konfliktov celý mesiac vydržali. Nikto nekalil vodu, režisér bol láskavý a absolútne pripravený. Jediné, na čo sme neboli pripravení bolo, že filmovanie musí raz skončiť. Nechcelo sa nám ísť od seba.

Vo filme hráte s Táňou Vilhelmovou, ktorá stvárňuje vašu dcéru. Minulý rok sme v Kinematografe uviedli film Teória tigra, kde ste si tiež zahrali matku s dcérou. Ako sa vám spolupracuje?
– Skvele. Táňa je jedna z najtalentovanejších herečiek svojej generácie. Boli sme spolu takmer každý deň počas nakrúcania. Jazdili sme spolu na pľac, niekedy sme sa rozprávali,  a  keď nebola chuť, tak sme celú cestu mlčali. Bola radosť s ňou pracovať. Táňa je vo svojom prejave taká autentická, že niektoré scény som vďaka nej prežívala úplne osobne.  Hralo sa mi s ňou krásne. Bola veľmi dobrý „parťák“ a veľa som sa od nej naučila. Dúfam, že sa nám niekedy podarí stretnúť sa do tretice. Na plátne alebo na javisku.

No dá sa povedať, že hlavnou hrdinkou filmu je krásna Volga GAZ 21. Museli ste nabrať odvahu sadnúť si do tohto veterána a riadiť ho?
– Vôbec nie, bola to naša milovaná „kára“. Naučili sme sa ju riadiť obidve, aj keď to nebolo ľahké. Obidve sme zvyknuté na posilovače bŕzd i riadenia, a to v tej našej „kráske“ nebolo. Rýchlosti boli len tri. A spiatočka, ktorú sme nikdy nemohli nájsť! Sadnúť si do toho auta ale nevyžadovalo žiadnu odvahu. To auto je obrnený transportér.

Napadlo vám niekedy urobiť si, podobne ako vaša postava, výlet po dávnych miestach a známych?
– A viete, že mi to nedávno naozaj napadlo? Že by sme si s mojou sestrou mohli tak asi po šesťdesiatich rokoch zopakovať našu každoročnú cestu z južnej Moravy na Vsetín, kam sme chodievali k nášmu otcovi v rámci dnes takzvanej striedavej starostlivosti. Dnes už by nás otec, bohužiaľ, v Brne nečakal. Ale zvládli by sme tú cestu samé a napríklad by sme mohli navštíviť kamarátov, ktorí nám vo Vsetíne zostali.

V jednom z rozhovorov ste kedysi povedali, že sa nerada chodievate pozerať na film na premiéru. Prečo je to tak?
– Pretože film je už hotový a nemôžem na ňom nič zmeniť. To nie je divadlo, kde môžete každý večer niečo zahrať inak a scénu vylepšiť. Bojím sa väčšinou, ako to dopadlo. Radšej čakám, ako film prijmú diváci, to je pre mňa dôležité.

A potom sa idete do bežného kina inkognito pozrieť na reakcie divákov?
– Niekedy sa idem na film pozrieť, som zvedavá, ako funguje. Posadím sa v  tme do publika a  počúvam a pozorujem, ako ho vnímajú diváci. Niekedy reagujú prekvapivo na iných miestach, než sme čakali. Je zaujímavé to sledovať.

Otcova volga bude podobne ako vy vo filme putovať toto leto dvomi retro-autobusmi po celom Slovensku a premietať sa pod holým nebom. Máte rada letné kiná?
– Letné kiná sú pre mňa spojené s prvými láskami, letmým stiskom ruky v tme, objatím na drevených laviciach, niekedy únik pre dažďom, ale hlavne – veľká romantika. Každý by to mal v živote zažiť. Veľmi ma teší, že túto tradíciu vaším Kinematografom udržiavate!

A keby ste mali pozvať na film divákov, na čo by ste ich nalákali?
– Na to, čo Jirka Vejdělek tak vie a zažila som to s ním už pri filme Ženy v pokušení . Smejete sa a pritom vám tečú slzy. Na napínavé pátranie v minulosti, aj na nečakaný záver. A tiež na toho krásneho veterána – volgu „Carevna“, ako sme ju nazývali, aj na nás dve s Táňou, ako v nej uháňame krásnou krajinou za dobrodružstvom.

S Eliškou Balzerovou sa zhovárala Simona Nôtová.